
Dnes je už takmer život bez GPS nepredstaviteľný. Auto-navigácia, letectvo, lodná doprava, poľnohospodárstvo, logistika, bankový systém, mobilné telefóny a dokonca aj fungovanie elektrických sietí sa vo veľkej miere spoliehajú na satelitné určovanie polohy. Len málokto však vie, že GPS vznikol pôvodne na vojenské účely a desaťročia bol jedným z dôležitých nástrojov strategickej výhody Spojených štátov.
Vo svetových dejinách existuje mnoho príkladov toho, ako sa z vojenského vývoja stane civilné využitie, no azda najznámejším z nich je práve GPS. A samozrejme, aj to súvisí so studenovojnovým súperením. Príbeh sa začal v roku 1957, keď Sovietsky zväz umiestnil na obežnú dráhu prvú umelú družicu sveta, Sputnik. Americkí výskumníci si všimli, že frekvencia rádiového signálu družice sa počas jej pohybu mení v dôsledku Dopplerovho efektu.
Z toho vznikla myšlienka, že ak poznáme polohu družice, môžeme určiť polohu pozemného prijímača, alebo naopak, ak poznáme polohu prijímača, môžeme určiť dráhu družice. To viedlo k vývoju prvých satelitných navigačných systémov, pretože sa priam ponúkala myšlienka: ak je na oblohe dostatok družíc, ktorých presnú polohu poznáme, potom sa podľa nich dokážeme zorientovať aj my, nech sa na planéte nachádzame kdekoľvek.
Americké námorníctvo vyvinulo v 60. rokoch 20. storočia systém Transit, ktorý slúžil predovšetkým na navigáciu jadrových ponoriek. Transit však mal stále len obmedzené schopnosti. Určenie polohy trvalo niekoľko minút a v skutočnosti ani nebolo nepretržité pre nízky počet družíc. Armáda si čoskoro uvedomila, že bude potrebovať omnoho pokročilejší systém.
Základy moderného GPS vytvorila práca Rogera Eastona, Ivana Gettinga a Bradforda Parkinsona. V roku 1973 spustilo americké ministerstvo obrany program NAVSTAR GPS. Cieľom bolo vytvoriť systém, ktorý:
V roku 1978 bola vypustená prvá družica GPS. Do roku 1995 bola celá konštelácia uvedená do prevádzky a systém sa stal funkčným na globálnej úrovni.
Neskôr však bolo sprístupnené aj civilistom. V roku 1983 sa let Korean Air Lines 007 kvôli navigačnej chybe odchýlil do vzdušného priestoru Sovietskeho zväzu, kde bol zostrelený. Po tragédii americký prezident Ronald Reagan oznámil, že GPS bude v budúcnosti dostupné aj na civilné účely. Civilní používatelia však spočiatku dostávali zámerne zníženú presnosť (Selective Availability).
Toto obmedzenie prezident Bill Clinton zrušil v roku 2000, čo sa stalo jedným z najdôležitejších míľnikov masového rozšírenia GPS. Napriek tomu si Spojené štáty zachovali úplnú kontrolu nad GPS. Hoci sa služba stala verejnou, Washington môže prístup k nej kedykoľvek obmedziť alebo znížiť presnosť. Pre veľmoci to predstavovalo strategické riziko. Výsledkom bolo, že už dávno pred civilným využitím sa postupne objavovali národné alternatívy.
Prvým vážnym vyzývateľom bol Sovietsky zväz. Vedenie prirodzene nechcelo, aby sa armáda spoliehala na americký systém, a preto v roku 1982 spustili program GLONASS. Vojenská nezávislosť, podpora jadrového odstrašenia a dnes často zdôrazňovaná strategická autonómia boli hlavné dôvody. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa systém takmer zanikol, no vláda Vladimira Putina ho v 2000. rokoch obnovila. Dnes GLONASS poskytuje úplné globálne pokrytie.
EÚ si uvedomila, že je ekonomicky a politicky nebezpečné spoliehať sa výlučne na americké GPS. Koncom 90. rokov 20. storočia vyvolalo obavy najmä to, že v prípade konfliktu môžu USA obmedziť prístup, a preto v roku 2005 spustili systém Galileo. Motivácie boli podobné tým sovietskym – neskôr ruským – dôvodom.
Zaujímavosťou systému Galileo je, že bol pôvodne navrhnutý práve ako civilný systém, nie ako vojenský projekt, no aj tak je dnes Galileo jedným z najpresnejších GNSS systémov na svete.3.
Čína spočiatku používala GPS, no taiwanské krízy a americká vojenská prevaha dali Pekingu jasne najavo, že sú strategicky závislí od amerických systémov, a preto budú potrebovať vlastný. Najmä ak sa chcú zaradiť medzi technologické veľmoci, musia ukázať, že to dokážu. Preto vytvorili systém BeiDou. Hoci ho vyvíjali už od roku 2000, úplne dokončili ho až v roku 2020.
Čínska armáda, logistický sektor a priemysel autonómnych vozidiel sa dnes už spoliehajú predovšetkým na tento systém (a v jeho prípade najmä na družice tretej generácie).
Japonsko nechcelo budovať úplne samostatný globálny systém, pretože by to bolo mimoriadne nákladné. Namiesto toho vytvorilo systém QZSS (Quasi-Zenith Satellite System) ako akýsi doplnok GPS, ktorý poskytuje vyššiu presnosť a lepšie pokrytie pre územie Japonska.
Pre Indiu bol zlomovým bodom konflikt v Kargile v roku 1999. Podľa správ krajina nedostala také GPS údaje, ktoré potrebovala na vojenské operácie. A tak sa na základe tejto skúsenosti pustili aj oni do vývoja vlastného systému. Vzniknutý systém NavIC však poskytuje služby skôr len pre Indiu a okolité regióny. Je teda približne rovnocenný japonskému systému.
V súčasnosti nie je zrejmé, ktorá krajina by mohla nasledovať po tých, ktoré boli spomenuté vyššie. Popritom však vyspelé krajiny pracujú na riešeniach založených na kvantových technológiách, ktoré dokážu navigovať aj bez družíc. USA, Čína, EÚ aj Spojené kráľovstvo do týchto systémov investujú značné sumy, pretože v budúcom konflikte môžu byť družice zraniteľným cieľom. Preto ani nie je pravdepodobné, že by ďalšie krajiny vkladali do takýchto systémov ešte viac peňazí.
Príbeh GPS dobre ukazuje, ako sa z vojenského vývoja stala základná infraštruktúra modernej civilizácie. Spojené štáty odštartovali éru satelitnej navigácie, no pre jej strategický význam si už čoskoro aj ďalšie veľmoci vybudovali vlastné systémy.
Kým zrod GPS poháňali predovšetkým vojenské potreby, za neskoršími systémami už čoraz viac stáli technologická suverenita, ekonomická nezávislosť a geopolitické súperenie.
Ak ťa zaujíma, ako GPS funguje, naše staršie písanie si môžeš prečítať tu. Ak práve uvažuješ nad kúpou GPS sledovača, tak veľmi neváhaj, klikni radšej sem a spoznaj Vadalarm Tracker!